Nepiješ? Naozaj? A prečo?
Nepijem alkohol. Ak nerátam zopár rumových guľôčok a Bromhexin, nikdy som alkohol nepil. A nikdy ho ani piť nebudem. Prečo? Lebo nechcem.
Nie je za tým žiadna trauma, žiadne problémy, žiadna ideológia. Ak za tým niečo je, tak niekoľko veľmi racionálnych dôvodov.
Vo svete a najmä vo východnej Európe s touto bizarnou vlastnosťou patrím k výnimkám.
Podľa správy WHO z roku 2014 nepije na Slovensku zhruba tretina ľudí. Podobných exotov ako som ja – mužov, ktorí nepijú vôbec, je iba desatina v populácii nad 15 rokov.
Ak človek nemá problém so spoločenským tlakom, ak nemusí potláčať závislosť, chuť či zvedavosť na alkohol, a ak mu to neprikazuje nejaká vymyslená ideológia, nepiť alkohol na Slovensku nie je ťažké. Je to ale vyslovene otravné. Teda – otravná je spoločnosť.
Každý, kto nepije (a myslím si, že sa to viac týka mužov ako žien, lebo veď každý alfa samec musí predsa piť, a ak žena nepije, tak asi lebo je tehotná alebo chudne), bude od istého veku čeliť pochybovačným otázkam okolia, ktoré je zrazu zneistené z tejto nezvyčajnej deviácie.
Nepiči musia na tieto otázky odpovedať v skorej puberte, keď decká začínajú s prvými experimentmi. Počas strednej školy, keď to začína byť súčasťou víkendovej zábavy. A počas dvadsiatky, keď už by ste mali piť ako dospelý.
Niekde v tridsiatke si na to najbližšie okolie pomaly zvykne, ale zároveň vás často automaticky začne považovať za šoféra, ktorý bude po svadbách, rodinných oslavách a pohreboch rozvážať celú rodinu.
Otázky ale nikdy neprestanú.
Keď sa skončia víkendy na chate, prídu firemné „teambuildingy“. A pri každej obmene sociálneho prostredia vždy pribudnú ľudia, ktorým to z nejakého dôvodu nedá a začnú sa vypytovať na súkromnú záležitosť.
A aj tí, čo sa vás už niekedy pýtali, sa garantovane opýtajú aj druhý a tretí raz, lebo ich akákoľvek odpoveď neuspokojí. Alebo ju nepochopia. Alebo si ju nezapamätajú, lebo boli v tom čase podnapití.
Výsledkom sú trápne konverzácie, ktoré sa snažíte čo najrýchlejšie ukončiť, a len čistý pud sociálnej sebazáchovy vám bráni neodpovedať sarkastickým útokom.
Tieto konverzácie poznajú zrejme mnohí džúsikári.
1. Naozaj nikdy nepiješ?
– Nie.
(Naozaj. Nikdy. )
2. Naozaj si nikdy nepil?
– Nie.
(Ale áno, slopem v podstate každý deň a na abstinenta to len hrám, lebo ma baví opakovane odpovedať tie isté na otravné otázky.)
3. Fakt si nedáš?
– Nie.
(Vieš čo, tak keď už sa ma po stý raz pýtaš: fakt nie.)
4. Teba sa asi nebudem pýtať, či si dáš…
– Nie.
(Práve si sa to pasívno-agresívnym spôsobom opýtal.)
5. Nedáš si ani len šampanské?
– Nie.
(Nedám si ani len Mon Cherri a ty sa ma pýtaš, či si nedám šampanské? Jasné, nalej mi, to predsa nie je alkohol.)
6. A veď si štrngni aspoň s nami.
– …no dobre.
(Fakt uspokojí tvoju závislosť na nezmyselných sociálnych zvyklostiach, keď tu budem postávať s pohárom v ruke, ktorý prinajlepšom zdvihnem v určitom momente o päť centimetrov do výšky, aby som predstieral gratuláciu? Jasné, nalej mi!)
7. A ty prečo nepiješ?
– Len tak. / Som autom.
(A ty prečo nemáš rád zhnité žraločie mäso?
A ty prečo nepočúvaš Senzi Senzus?
A ty prečo nechodíš na koncerty Mira Jaroša?)
8. Ale nemal si s tým problém alebo tak?
– Nieeee.
(Ale jasné, celá moja rodina sú alkoholici, ktorí to preniesli na mňa ešte v detstve, z čoho som sa desať rokov potom liečil, a preto dnes nemôžem užívať ani len kvapky na kašeľ s alkoholom. Ibaže by nie…)
9. Veď my ťa zlomíme.
– Nemyslím si.
(Ďakujem. Skutoční priatelia predsa nútia druhých robiť veci, ktoré im nie sú po chuti.)
10. Veď na tom nie je nič zlé.
– Nie.
(Nikdy som nepovedal, že je na tom niečo dobré alebo zlé. Je mi úplne jedno, či ty chľasceš alebo nie, a od teba očakávam to isté. )
11. Si tu autom?
– Áno.
(V ideálnom prípade naozaj.)
zdroj: https://fici.sme.sk/c/20490000/tieto-otazky-musia-znasat-od-svojho-okolia-vsetci-ktori-nepiju-alkohol-do-nemoty.html?ref=av-center